O S T R Ý   K A M E Ň

 Malé Karpaty tiahnúce sa od sútoku rieky Moravy s Dunajom na severovýchod, vytvárajú asi 100 km dlhú prirodzenú hrádzu, oddeľujúcu Podunajskú nížinu od výbežku Viedenskej panvy. Po zániku Veľkej Moravy moc starých Uhrov prenikla za pohorie a v podstate sa ustálila na rieke Morave, ktorá neskôr tvorila politickú hranicu uhorského a českého štátu. Vojenskou medzou však na dlhé stáročia zostali Malé Karpaty, kde na príhodných výšinách po čase vyrástli kamenné feudálne pevnosti, strážiace významné priechody. Súvislý hrebeň Malých Karpát približne v strede rozdeľuje hlboká depresia Bukovskej brázdy. Hrebeň sa láme po dĺžke aj naprieč, mizne a údolím na mieste zlomu vinie sa dopravný spoj. V stredoveku tadeto viedla dôležitá Uhorsko-česká obchodná cesta, spájajúca Budín s Prahou.

 Priesmyk bolo treba zvlášť bedlivo chrániť, a tak neprekvapuje, že v mikrotoponymii Bukovskej brázdy a jej okolia nájdeme Hrádky, Hradisko, Ohrad, Malý a Veľký Šanec, Vartovný vŕšek i Vartovne, Klaužu, Záruby, Hate, Prekážku a spolu s nimi stredoveký hrad, ktorý začiatkom 16. stor. uvádza sa slovenským menom Ostriež (Ostrziess, Osthris), vyjadrujúcim jeho pôvodnú funkciu.

 Hrad postavili pravdepodobne v druhej polovici 13. stor. priamo nad dnom priesmiku, na západnom konci skalnatého ostrohu(510 m.n. m.) hrebeňa Zárub. Ovládal najdôležitejšie úseky cesty prechádzajúcej pohorím a pohľadu z neho otváral na široký obzor Záhorskej nížiny prístupnej vpádom zo susednej Moravy .Pevnosť prilepená na ostrý skalnatý hrebienok mala jednoduchý rys. Tvoril ju trojpriestorový palác, spojený do bloku s bočnou hranolovou vežou, v ktorej bola vstupná brána. Pre nádvorie na brale už nezostalo miesto. Z takejto polohy hradu je odvodené jeho dnešné štandardizované meno Ostrý Kameň, doložené r.1394 cudzojazyčnými podobami "Elaskw in wlgari theutonica Scharfenstyn".

 Na ceste, ktoru volali Českou, najväčší obchodný ruch zavládol od r. 1336, keď kráľ Karol Róbert určil colné stanice, odstránil neprimerane vysoké mýta a spolu s českým panovníkom zaručili kupcom bezpečnosť. Dakedy v tom období aj rozšírili Ostrý Kameň.

 Na východ od pôvodného hradu vyrástlo prvé predhradie, uzavreté kamenným múrom so zaoblenými nárožiami. Stavbári terén bralnatého hrebienka upravili a vstupný úsek s bránou a vedľajšou bránkou pre peších čiastočne zapustili do skaly.

 Koncom 14. stor. diali sa v Čechách čudné veci. V spoločnosti vrelo a z kazateľni medzi ľud prenikali nebezpečné reči, skrývajúce útoky proti feudálnemu vykorisťovaniu. Kráľ Žigmund dobre vedel, že pri požiari aj susedov páli. Záhorie až po Malé Karpaty daroval svojmu najvernejšiemu politickému priaznivcovi Ctiborovi zo Ctiboríc ako ochranné pásmo proti šíreniu háklivých novôt do Uhorska. Tak sa dostal Ostrý Kameň r. 1394 do súkromných rúk. Pravda, ani Ctiborovci nezabránili, aby priesmykom pod hradom najmenej dva razy neprešli husitské vojská a v Trnave nevybudovali svoju základňu.

 Po vymretí Ctiborovcov r.1434 Ostrý Kameň pripadol korune, ale kráľovská komora pre finančné ťažkosti hrad predala. Roku 1454 je už v držaní Nabuchodonozora Neukenreyttera. V búrlivom období husitskej revolúcie a potom v časoch feudálnej anarchie, hospodársky význam Českej cesty upadol. Voz, naložený tovarom, prešiel pod hradom zriedka, zato čochvíľa sa prehnala ozbrojená družina a na Ostrom Kameni utreli pysk. Od vojakov mohli čakať všetko možné, okrem mýtneho poplatku. Aj preto šiel hrad z rúk do rúk ani horúci gaštan, až ho na prelome 15. a 16.stor. získali bratia Imrich a Martin Coborovci. Vtedy už strážna funkcia pevnosti celkom ustúpila do pozadia a chlebovú postať Ostrého Kameňa tvorilo rozsiahle panstvo. Majitelia za hradom začali lipnúť ani včeli za medom, a to bola predzvesť budúcich konfliktov.

 Všetko sa začalo úmrtím Gašpaara Cobora, Imrichovho syna, ktorý zomrel na jar r. 1539. Musel to byť neposedník a ľachtikár, lebo majetky zaťažil pôžičkami a ženu s piatimi nezaopatrenými deťmi zanechal vo veľkých finančných ťažkostiach. Päť rokov pred smrťou požičal si 1700 zlatých, za čo Ostrý Kameň založil bratom Bakičovcom. Pani Uršula Šarkanová, vdova po Gašparovi, len s vypätím všetkých síl vyplatila pôžičku aj polovicu trov, ktoré Bakičovci mali s opravami hradu, aby majetok zachovala pre svojich synov. Lenže tým sa protivenstvá neskončili. O záhorské panstvá Coborovcov prejavil záujem palatínsky námestník František Révai, manžel Gašparovej sestry Anny. Proti takému mocnému protivníkovi pani Uršula nemal nádej. Jej situácia bola na zúfanie a v tvŕdzi privolila dať sa pod ochranu ovdovelého Petra Bakiča. Sobáš odbavili v januári r. 1543.

 Pre Ferdinanda Habsburského husársky kapitán Peter Bakič mal cenu zlata, nuž majetkový spor r. 1550 mienili uzavrieť kompromisom. Bakič uznal Révaiove nároky a ten mu majetok predal, lebo si to želal kráľ. Happy end pokazila pani Uršula. Keď zistila, že podľa zmluvy novými majiteľmi sa stávajú Peter Bakič, jeho deti z prvého manželstva, aj Angelika s Máriou, dcéry nebohého Pavla Bakiča a Coborovci vyšli na psí tridsiatok, spustila krik, akoby ju na vydli brali. A tak sa začal nový proces, v ktorom svoje práva obhajovali už mladí Coborovci. Hlavný odporca, ich otčim, konca sváru sa nedožil. Zomrel v polovici mája r. 1552, práve vtedy, keď nastala nečakaná komplikácia. Imrich II Cobor, syn Uršuly, požiadal o ruku Angeliky Bakičovej. Pretože išlo o zväzok sporných strán, cirkevnú vrchnosť poverili zistením, či si Angelika berie Imrich z donútenia, alebo sa doň zahľadela z dopustenia božieho. V prvý augustový deň r. 1552 v skalickom farskom kostole bola hlava na hlave. Kto čakal senzáciu, ovesil nos. Z deviných úst počuli vyznanie ľúbosti čisté ako hlas oltárnych zvončekov. Vrúcnosť jej výpovede nezanikla ani v úradnom zázname. Ale Révaiovci, ktorí po smrti Petra Bakiča prevzali iniciatívu, skóre vyrovnali. Michal, syn Františka Révaia zasnúbil sa s Annou, dcérou Petra Bakiča z prvého manželstva. Medzi rozvadených šľachticov, musel sa pomiešať panovník. Až na jeho zákrok rody uzavreli dohodu, podla ktorej po r. 1554 hrad a panstvo rozdelili. vlastníkmi polovice Ostrého Kameňa sa stali Bakičovci s Réviovcami, druhú časť uhájil Angelikin muž, barón Imrich Cobor.

 Pokým feudáli bojovali o majetky, na južnú časť Uhorska dopadol tieň tureckého polmesiaca. V súvislosti s rastúcim nebezpečenstvom v 15. stor. Ostrý Kameň rozšírili o dolný hrad, vymedzený dvoma pásmi opevnení, ktoré nadväzovali na mohutnú trištvrtekruhovú predsunutú pevnôstku, vybudovanú na skalisku medzi priekopami už dakedy medzi 15. a 16. stor. V ohradenom priestore vystavali nové hospodárske objekty, vyhňu, komory, pekáreň i ďalšie obytné budovy. Ani rozsiahle stavené úpravy však nezabránili aby hrad, začiatkom 18. stor. poškodený v Rákóciho stavovskom povstaní, nešiel dole vodou. V dôsledku súdnych sporov, sobášov a ďalších transakcií nastáva definitívny rozpad ostrokamenského panstva. K jeho zániku prispela aj excentrická poloha hradu, vzdialená az deň pešo alebo vozom od poddanských dedín na Záhorí, kde v polovici 18. stor. vzniklo nové centrum majetkov so sídlom v Moravskom Jáne.

 Opustený malokarpatský hrad dožíval v nostalgických spomienkach na slávne časy, keď priesmykom chodili vznešené diplomatické posolstvá a za zvuku píšťal tiahli skvele sprievody panovníkov, hýriace pestrosťou šiat i koní, vyzdobených parádnejšie ako dámy. Taký hrad nemohol zostať bez vzácností a cenností by splesnivel bez povesti.

 "V chatrči pod Ostrým Kameňom žila baba jazyčnica. Najradšej pomáhala tým, čo nič nerobia a chorľavela od závisti. Každý sa jej bál ako ohňa. Jedného dňa, preklínajúc svet, šla do hory zbierať raždie. Pre samé zlorečenia poblúdila. Kdesi-čosi dostala sa do podzemnej izby hradu, preplnenej klenotmi. Harpya zíza na poklad ani koza na kapustu. Hneď chamtivo naberá jagavú moc. Nevidí, nepočuje, ustavične s jej máli. Po treťom hrmení sklepenia s veľkým rachotom sa zrútilo a odvtedy planú ženu ani drahocennosti nikto nezočil."

 Ak chcete skúsiť šťastie, vyberte sa za červenou značkou prechádzajúcou hrebeňom Zárub (768 m n. m.), najvyšším vrcholom Malých Karpát. Nezáleží, či pôjdete zo Smoleníc, z Plaveckého Mikuláša alebo od verejného táboriska pri vodnej nádrži Buková. Hoci aj na hrade neobjavíte zlato, vzácností je po ceste vyše práva.

 

Ostrý kameň - fotogaléria - (3.9.2004)

 Ostrý kameň - pôdorys hradu

Pozrite si aj Plavecký hrad

 text je prevzatý z časopisu Krásy Slovenska 1/1990 strana 10-13.